Rovnodennosť nastáva 23. septembra a je to zároveň prvý jesenný deň. Tomuto obdobiu odpovedá keltský sviatok Mabon a u nás si tento deň môžeme spojiť s vinobraním, ktoré sa oslavuje zhruba v tomto čase. Je to čas, kedy ďakujeme zemi za dary, ktoré nám dáva. Starhawk vo svojej knihe* zmieňuje, že americký sviatok Vďakyvzdania má pôvodné korene práve v tomto sviatku.
Balanc a vyrovnanie
Ako už názov vypovedá – rovnodennosť – dni i noci sú rovnako dlhé. Na rozdiel od jarnej rovnodennosti nás v tento čas čaká ponorenie do temnejšej polovice roka. Viac sa sťahujeme do vnútra, a to ako vo vonkajšom svete, tak rovnako v tom našom vnútornom. Naši predkovia v tomto čase ukončovali práce na poliach a venovali sa domácim prácam, na ktoré cez rok neostával čas. Napríklad ženy tkali alebo drali perie. V tento čas sa tiež konalo najviac svatieb. Bol dostatok jedla, práce na poli už bolo menej a počasia to ešte dovoľovalo. Verilo sa, že manželstvo, ktoré sa uzavrie v tomto období, bude zväzkom pevným.
I my si môžeme v jesennom čase dopriať viac tvorivých aktivít dnu a tiež dostatok odpočinku a relaxácie. Tento čas nás k tomu priamo nabáda: Máš svoj život v rovnováhe? Odpočívaš rovnako ako pracuješ? Práve jesennú rovnodennosť môžete poňať ako deň, kedy zhodnotíte a pozriete sa, ak jednotlivé oblasti svojho života máte „vybalansované“.
„Je čas zožať to, čo sme zasiali, a poďakovať za hojnosť a plody, ktoré nám poskytuje Matka Zem. Je to výborný čas na ukončenie starých projektov a plánov a pre zasievanie semienok novej budúcnosti.“ Cítácia z knihy Novodobé ženské rituály.
Z naších starých jesenných tradíc a múdrostí
Verilo sa, že by strom celý rok plakal, pokiaľ by mu niekto pri česaní ovocia ulomil vetvičku. Pri česaní sa rovnako malo stromu spievať, aby mu nebolo smutno. A pre zaistenie budúcej hojnosti mala vždy prvý plod odtrhnúť žena.
Archetypy bohyne jesene a zeme
Bohyne tohto obdobia sú spájané s elementom zeme. Naprieč celým svetom sa môžeme stretnúť s rôznymi menami a označením pre bohyňu zeme, teda vlastne i pre bohyňu Zeme. Lebo naša planéta Zem je jedna veľká zem... Práve meno Gaia, ktoré pôvodne označovalo grécku bohyňu zeme, sa dnes stalo ekvivalentom pomenovania našej planéty. Gaiou nazývajú Zem ľudia, ktorí ju vnímajú ako živú bytosť, a nie len ako zhluk hornín a ďalších elementov, ktoré spoločne dohromady umožňujú život na zemi. Vo Veľkej Británii to bola napríklad Modron, čo jednoducho znamenalo matka (podľa mýtu práve ona bola matkou velšského boha Mabona, od ktorého dostal tento sviatok svoje meno). Z ďalších pomenovaní môžeme zmieniť Erthu (i tu môžeme vidieť tú prepojenosť Ertha – Earth ako anglické slovo pre zem). V Írsku mali bohyňu Banbhu (niekde označovaná tiež ako Bambha). Túto bohyňu uctievali a predstavovali si ju ako veľmi starú, aby ľudia pamätali na to, ako veľmi stará a teda posvätná je naša Zem. A staroslovanskou bohyňou zeme bola bohyňa Mokoš (či Mokoša).
lustrácia Bohyne zeme od Wendy Andrews.
Zaujímavosť: Od mena staroslovanskej bohyne Mokoš, bol odvodený tiež názov českej obce Mokošín. Prepojenosť s bohyňou Mokoš dokazuje tiež znak tejto obce, na ktorom je vyobrazenie bohyne s klasmi obilia. Na počesť bohyne je v obci i drevená socha, pri ktorej prebiehajú rituály jej uctenia.
Archetypy týchto bohýň vekovo odpovedajú strednému veku a teda obdobiu menopauzy. Žena v tomto čase vstupuje do obdobia, ktoré si zasluhuje byť nazývané časom kráľovnej. (Ale o tom niekedy v samostatnom článku.) Farbou týchto bohýň je farba hnedá, ako zorané pole a oranžová ako listy stromov, ktoré každú chvíľu zo stromu opadávajú. Dávajú nám dôležitý odkaz: nedržme sa toho starého, s ľahkosťou to pusťme a vďaka tomu uvoľníme priestor pre nové.
„Som bohyňa zeme a vo svojich rukách držím rovnováhu dňa i noci. Jemne šeptám a volám k sebe zvieratá, ktoré sa ukladajú k mojim nohám, aby sa schúlili do zimného spánku. Stromy strácajú svoje lístie, ktoré cez zimu nebudú potrebovať a zúrodňujú si tak pôdu pod sebou. Zo mňa sa všetko rodí a ku mne sa zas neskôr všetko navracia.“
Matka príroda
Príroda k nám možno nemôže hovoriť slovami, ale prehovára svojimi výtvormi. Avšak ako by to vypadalo, keby hovoriť naozaj mohla? Čo by nám asi tak povedala? Vypočuť si to môžete vo videu Nature is speaking. Hlas Matke prírode prepožičala Julia Roberts.
„Niektorí ma nazývajú prírodou, ostatní Matkou prírodou. Som tu už viac než 4,5 miliardy rokov, 22500 krát dlhšie než vy. Ja ľudí vlastne nepotrebujem, ale ľudia potrebujú mňa. Áno, vaša budúcnosť záleží na mne. Keď sa mi bude dariť, bude sa dariť aj vám. Keď slabnem, slabnete i vy. Alebo i horšie. Ale som tu už večnosť. Nakŕmila som druhy väčšie, než ste vy. A nechala som vyhladovať druhy väčšie, než ste vy. Moje oceány, moja pôda, moje prúdiace potoky, moje lesy. Všetkých vás môžem prijať alebo zatratiť. Ako sa rozhodnete žiť každý deň, či si ma vážite alebo nie, je mi vcelku jedno. Tak či tak, vaše činy rozhodnú o vašom osude, nie o mojom. Ja som príroda. Ja pôjdem ďalej. Ja som pripravená sa vyvíjať ďalej. A ty?“
Článok spísala Veronika Lančaričová. Preklad Zuzana Hrúzová.
Zdroje a informácie boli pozbierané za mnoho rokov pri a po absolvovaní Výcviku slovanských kňažiek.
Ďalej bolo čerpané z týchto zdrojov:
*Circle Round Raising children in Goddess traditions Starhawk, Diane Baker, Anne Hill
Priestess of Avalon Priestess of the Goddess Kathy Jones