O tom, že sa bohyňa do našeho života navracia a prečo sa tomu tak deje, som sa rozpísala v článku Bohyňa sa prebúdza. Zmienila som, že v dávnejšej dobe ľudia nerozdeľovali rok na dvanásť mesiacov, ale na štyri alebo dokonca na osem období. Každému obdobiu prináleží bohyňa, ktorá spodobňovala zmenu v prírode, a tiež sviatok. Sviatok či oslava je vlastne takým malým zastavením a ohliadnutím sa za minulým obdobím. Naši predkovia ďakovali za úrodu alebo tiež spomínali na svojich blízkych, ktorí už odišli. I keď už teraz nie sme na prírode toľko závislí (alebo aspoň v takom presvedčení žijeme), malé ohliadnutie neuškodí. Môžeme sa pozrieť, čo sa nám za predošlé obdobie podarilo, čo v živote máme a za čo všetko môžeme byť vďační. Jednotlivými sviatkami a bohyňami, ktoré budú v našom osmidielnom putovaní popisovať, sa môžete inšpirovať či si všetko prispôsobiť vlastným potrebám.

Každé jednotlivé obdobie môžeme pripodobniť k určitej časti našeho života a archetypu (vzhľadom k zameraniu našeho webu na ženskú tematiku budem hovoriť o živote ženy a ženských archetypoch).

Temná bohyňa a predmenštruačný syndróm

My ženy máme často vnútorný rozpor v tom, aké by sme mali byť a tým, aké by sme chceli byť. Máme predstavu, že musíme fungovať ako hodinky, byť úspešné v práci, mať fantasticky upratanú domácnosť, navarenú teplú večeru, dobre vychované deti a byť skvelými milenkami. Niekedy je to trochu moc úloh na jednu jedinú ženu, zvlášť keď deň má iba 24 hodín. Ale ruku na srdce, koľkokrát ste už mala chuť sa na všetko vykašlať, zmiesť tie stohy papierov z kancelárskeho stola a vybehnúť bosá do šírych polí? To nás volá ta divoká a nespútaná časť v nás, ktorej často v našom živote nedávame moc priestoru. A čo by sa stalo, keby sme toto volanie uposlúchli? Hm, kto vie. Skúste niekedy "nakŕmiť" túto svoju časť a možno naraz utíchnu divoké búrky predmenštruačného syndrómu.

Fotografia od Rob King licencovaná pod CC BY 2.0.

V predmenštruačnej fáze sa na povrch vyplavujú i naše temnejšie časti, ktorých sa tak bojíme a držíme ich pod pokrievkou, najlepšie v tej najzadnejšej vnútornej pivnici. Ale pokiaľ v sebe niečo uzavrieme, ešte to neznamená, že to tam skutočne nie je. Temné aspekty bohyne sú známe už od nepamäti. Zmieniť môžeme grécku bohyňu Hekaté, indickú ničivú bohyňu Kálí alebo slovanskú bohyňu Morenu. Tieto bohyne sú odceňované práve za svoju nekompromisnosť. Možno je pre nás ťažké vpustiť tieto „ničivé aspekty“ do svojho života. Veď nás nikdo neučil, aby sme robili zmeny. Namiesto toho nás v živote učia: drž sa istôt, nerob zmeny, neriskuj - mohla by si o všetko prísť. A my si často hovoríme: čo ak už nič lepšie nepríde, čo ak pre mňa nič lepšie už nie je prichystané? A tak radšej zostávame na mieste, aj keď nie sme spokojné. Ale tieto bohyne, naše vnútorné aspekty, vedia, že aby sa mohlo vytvoriť miesto pre niečo nové, je potreba odstrániť to staré a nepotrebné. Napríklad tak, že nám otvoria našú dobre stráženú trinástu komnatu, z ktorej na svetlo vypustia všetko, čo tam nepatrí. Je teda potreba zvliecť starú kožu, aby mohla narásť nová – krajšia, ktorá nám teraz lepšie padne.

Postaviť sa čelom naším strachom

• Čo sa stane, keď sa postavíme tvárou v tvár svojim démonom a strachom – čo uzrieme?
• Čo sa stane, keď tieto naše strachy a obavy spracujeme a prekonáme, ako sa náš život zmení?

Podobné otázky si položila mladá žena Michelle Poler, ktorá už mala dosť svojich neustálych obáv a ustrašenosti. Vytvorila si pre seba výzvu „100 days without fear“ – 100 dní a 100 prekonaných strachov. Každý deň vykonala niečo, čoho sa celý život obávala. (Ako sa jej život zmenil a čo všetko jej tento experiment priniesol, si môžete prečítať na jej stránkach 100dayswithoutfear.com, kde všetko popisuje deň za dňom.)

Samhain a Dušičky

Skvelú príležitosť k takejto výzve máme na sviatok Samhain (a nielen vtedy!). Samhain je sviatkom mŕtvych a nachádza sa na pol ceste medzi podzimnou rovnodennosťou a zimným slnovratom. Slávi sa 31. októbra. Zároveň je oslavou keltského nového roka. Dni sa skracujú a tma víťazí nad svetlom. Je to čas prichádzajúcej zimy, ticha a zimného spánku. V starom roku môžeme odložiť všetko, čo nám už neslúži a vytvoriť priestor pre nové. Naši predkovia verili, že v tomto čase sa odhrnie závoj medzi viditeľným a neviditeľným svetom a my s tým neviditeľným môžeme komunikovať. Obmenu tohto sviatku môžeme vidieť v Halloweenu či v našich Dušičkách, ktoré slávime 2. novembra. Chodíme na hroby, zapaľujeme sviečky a spomíname na tých, ktorí tu s nami už nie sú.

Archetypy bohyne stareny

V úvode som už zmienila niekoľko bohyní, ktoré tento archetyp stelesňujú, ale pozrieme sa ešte na ďalšie. V dnešnej dobe sa tohto archetypu máme tendenciu báť. Bojíme sa staroby a stárnutia. Kult staroby sme nahradili kultom mladosti a múdrosť, ktorá je s vekom spojená, sme nahradili túžbou „po večnej mladosti“. Pritom stále v mnohých našich rozprávkach je ústrednou témou cesta mladej dievčiny za starou ženou (ktorá väčšinou žije niekde hlboko v lesoch), aby splnila určitú úlohu. Takáto cesta je určitá forma prechodového rituálu – iniciácie, po ktorej sa dievča vracalo premenené a obohatené.

Farbami archetypu stareny je čierna a fialová. Zvieratá vrany a krkavci. Miesta s ňou spájané sú temné lesy, jaskyne a samozrejme cintoríny.

Ilustrácia od Ivany Rezek znázorňuje Moranu a Vesnu - archetypálne nevinnú dievčinu a temnú divožienku.

Morana

Morana sa spája s obdobím Dušičiek, obdobím, kedy prichádza temná časť roka. V prírode mnohé umiera, utícha a pripravuje sa na zimu. Morana nás učí, že smrť je súčasťou života. Učí nás, že život je večný, lebo pokračuje skrze naše deti. Naprieč celou našou zemou sa jej meno objavovalo v mnohých variáciach, tak napríklad: Morjana, Mařena, Marmuriena apod. I dnes sa na mnohých miestach dochoval zvyk na jar vynášanie Moreny a vítanie Vesny – prichádzejúcej jari.

Zaujímavosť: Od mena Morana môžeme nájsť mnoho odvodenín, napríklad mor a nočná mora. Možno v Prahe poznáte časť na Karlovom námestí, ktorej sa hovorí Moráň – údajne je to bývalé pohrebisko. Ale i v iných častiach by sme našli jej meno ako základ pre názov miest.

„Som Morena, bohyňa múdrosti a transformácie. Vediem ťa zákutiami tvojej duše - miestami, ktorých sa tak bojíš. Som už príliš stará na to, aby som robila veci, ktoré nechcem. Nemám čas na to, aby som chodila okolo horúcej kaše a nebola uprímná k sebe a k druhým. Svojou kosou odsekávam veci, ktoré nepotrebuješ, ktoré ti už neslúžia. Sekám a seknem toľkokrát, koľkokrát bude potrebné. Tvoju lekciu s tebou zopakujem toľkokrát, kým ju pochopíš a budeš schopná ísť ďalej. Cesta so mnou bude mnohokrát náročná a často sa budeš chcieť vzdať, ale na konci staneš silnejšia.“

Kerridwin

Kerridwin je známa Velšská bohyňa (niekedy nazývaná aj ako Cerridwin). Mnoho ľudí pozná príbeh o jej kúzelnom kotlíku, v ktorom varí lektvár pre svojho syna. Ten však kotlík prevrhne a stáva sa tak držiteľom všetkej múdrosti, čo si Kerridwin uvedomuje. Snaží sa ho zničiť, avšak chlapec jej utečie. Berie na seba rôzne zvieracie podoby, aby syna dohonila, avšak ten robí to isté. Nakoniec sa chlapec premení na semienka obilia, Kerridwin na sliepku a semienka vyzobe. Po deviatich mesiacoch syna opäť porodí. Jej príbeh je teda krásnym učením o cyklickom čase.

Kerridwin sa nás pýta: čo už nechcem? Čo potrebujem pustiť, nechať opadať a stlieť, čo potrebujem nechať „zomrieť“?

Reliéf Sheela na Gig na stene v stredovekom hrade Bunratty v Írsku.
^{Fotografia od fhwrdh licencovaná pod CC BY 2.0.}

Sheela na Gig

Možno ste už niekedy videli výjav starej ženy, ktorá si rukami rozťahuje svoje veľké pysky a ukazuje svoju vagínu. Tento výjav je v skutočnosti veľmi starým a možno vás prekvapí, že sa takéto sochy objavovali v minulosti naprieč Európou a zdobili steny hradov a dokonca aj kostolov. Slúžili ako ochrana proti zlu. Umiestňovali sa nad vchodové dvere tak, aby sa ktokoľvek mohol jej otvorenej pošvy dotknúť, čo vraj danému zaistilo ochranu a prinieslo šťastie. Sochy Sheela na Gig boli tiež súčasťou okapov, kedy voda striekala priamo z jej pošvy.

„Som Sheila na Gig, som bohyňa, ktorá ťa nabáda, žiť tu a teraz. Nehľaď príliš dopredu, tvoj koniec ťa aj tak neminie a neotáčaj sa moc dozadu, lebo dnešok zajtra už bude tiež minulosťou. Je iba teraz. Čas nikoho nešetrí a plynie pre všetkých rovnako. Postav sa preto čelom k svojmu životu. Je to len tvoj život. Oslavuj ho. Osláv tiež svoje telo, pretože každým dňom sa tvoje telo premieňa. Je tak pominuteľné, ako tvoja predstava, že tu budeš večne. Oslavuj svoje telo, užívaj si ho, dokiaľ môžeš. Jedného dňa zostarne a zomrie. A stane sa prachom. Prach si a v prach sa obrátiš. Život je pominuteľný, to je moja lekcia pre teba, ktorá ťa dovedie k tvojej vlastnej pravde a autentickosti.“

Rozprávanie o archetypoch bohyne smrti a staroby, by som zhrnula slovami Dalajlámu, ktorý prehlásil: „Ľudia žijú tak, ako by nikdy nemali zomrieť. A umierajú, bez toho, aby predtým žili naplno.“ Vezmime si teda posolstvo Dalajlámu a všetkých týchto bohyní k srdcu a poďme náš život žiť naplno!

Zdroje: niektoré časti textu boli použité z kníh Ženství jako dar aneb menstruace 21. století a Novodobé ženské rituály.

Autorkou článku je Veronika Lančaričová, ktorá sa zaoberá nielen témou menštruácie, ale aj ženskými archetypmi, vedie kurzy, semináre, rituály pre ženy. Je autorkou knižky Ženství jako dar a knižky Oslava menarché jako cesta k příjemnější menstruaci.

Článok do slovenčiny preložila Zuzana Hrúzová.