Možno ste tiež v poslednej dobe zaznamenali, že sa začína viac hovoriť o bohyni. Áno, je to tak - bohyňa sa do našich životov opäť navracia, po mnohých storočiach, kedy bola umlčaná. K bohu je totiž potreba pridať i ženský princíp teda bohyňu, pretože jedno bez druhého nemôže existovať.
Oba princípy božstva sa vzájomne dopĺňajú, ako je to pekne znázornené v symbole monády a princípov jin a jang. Rovnako tak je dôležité mať vedľa seba pomyselne boha i bohyňu. Marko Pogačník vo svojej knihe Dcéra Gáie: Znovuzrodenie božského ženstva uviedol, že došlo k určitej výmeně, lebo to, čo obvykle býva hore, je teraz dole a naopak. V určitom ohľade to môže znamenať, že Bohyňa, teda Matka Zem, či jej duša, ktorá sídlila v zemi a vo všetkom živom, čo je jej súčasťou, teraz povstala a môžeme ju doslova hmatať i v „étery“ okolo nás. Toto môže byť jedno zo spirituálnejších vysvetlení, prečo teraz Bohyňu cítime viac a navraciame sa k nej. Ďalším vysvetlením môže byť i to, že si uvedomujeme, že cestou, ktorou sme sa vydali, nie je možné dlhodobo kráčať, že z našej Zeme nie je možné len stále brať a drancovať ju pre krátkodobé zisky bez prejavenia úcty.
Navraciame sa teda znovu k tradícii uctievania prírody, Matky Zeme - Bohyne. Keď sa povie Veľká matka Bohyňa, určite sa všetkým vybaví dávna doba matriarchátu a sošky žien tzv. Venuší. Teda sošky žien, u ktorých sú zdôraznené „plodné prvky“: široké boky, veľké prsia, skrátka veľmi kypré tvary. Tieto sošky však nezobrazujú reálne ženy, slúžili skôr ako rituálne predmety k uctievaniu Bohyne. U nás je najznámejšou Venušou iste tá Vestonická (pozn. prekladu - na Slovensku je to Moravianska Venuša). Vo Vestoniciach sa tiež konala Konferencie Bohyne, ako oživenie múdrosti našich predkov, ktorí si dobre uvedomovali, že my patríme Zemi, nie ona nám. Heslom prvého ročníku Konferencie Bohyne bolo „Bohyňa sa k nám navracia a my sa navraciame k Bohyni.“ (Táto konferencia vychádza z avalonskej tradície, kde sa tieto stretnutia realizujú už dvacať rokov.)
Je zaujímavé, že kmene a národy, ktoré uctievali (a niekde stále ešte uctievajú) Veľkú Matku Zem, mali veľkú úctu aj k ženám, lebo tie sú, rovnako ako príroda, plodné. Tieto národy hovorili: Ženské telo je mikrokozmos väčšieho ženského tela Zeme. Vážili si ženy, na rozdiel od iných náboženstiev či prístupov, kde bola žena vnímaná ako hriešna nádoba, ktorá môže zvádzať k hriechu a raz mesačne je nečistá. Naši dávni predkovia videli Bohyňu a jej posolstvo a znamenia vo všetkom, v každom lístku na strome alebo v letku vtáka a jej hlas počuli prehovárať skrze zvuky zvierat. Vnímali jej rôzne premeny v rámci zmien počasia, ale i počas ročných období. Príroda sa premieňa v cykloch, po zime sa rodí niečo nové, postupne to rastie, kvitne a dozrieva, aby to postupne zase zaniklo a navrátilo sa zemi, a tak stále dookola. Táto premena sa odohráva i v rámci jedného dňa, kedy sa ráno rodí svetlo a večer zase umiera. A túto paralelu vidíme i v našom živote, kedy sa zo Zeme rodíme a zase sa do nej späť navraciame. Táto cykličnosť a premenlivosť je u žien vidieť zreteľnejšie než u mužov, napríklad v rámci našeho menštruačného cyklu: menštruácia je zimným časom kľudu a ponorenia sa do seba, predovulačná fáza je jar, ovulácia je leto, kedy je všetko najviac plodné a predmenštruačá fáza je fázou jesennou, kedy sa po hojnosti príroda opäť pripravuje k spánku, aby neskôr tento kolobeh mohol začať nanovo.
V rámci jedného roka uctievali naši predkovia štyri alebo dokonca osem bohyní a s každým jednotlivým obdobím sa spájal i dôležitý sviatok, vychádzajúci z postavenia slunka alebo dôležitej premeny v prírode. Nedá sa ale jednoznačne určiť, kde obdobie jednej bohyne končí a ďalšie začína, je to príroda a jedno sa vlieva do druhého. My si postupne predstavíme štyri základné bohyne.
Bohyňa má mnoho podôb a aspektov, rovnako ako má každá žena mnoho tvárí a prejavov. Nie je preto dôležité, ako si túto bohyňu predstavujeme, alebo akým menom ju nazývame, pretože predstava každého z nás sa bude líšiť. Náboženstvo našich predkov, teraz súhrnne nazývané ako pohanstvo, uctievalo viac bohov, ja osobne sa však domnievam, že sa uctievali iba rôzne tváre toho istého božstva. Teraz pozeráme na pohanov ako na „neveriacich“, ale opak je pravdou, uctievali božský princíp, len to robili v prírode a nepotrebovali k tomu prostredníka. Pôvodný význam slova pohan znamená „vidiecky“ alebo tiež „ten, čo sa chodí modliť na vresovište a uctieva boha vonku“. K prerodu - či snáď sa k tomuto viac hodí označenie k vykoreneniu pohanstva, nedošlo zo dňa na deň. Táto zmena bola pomalá a postupná a niektoré kresťanské tradície sa nastavili na tie pôvodné. To je vidieť napríklad pri Veľkej Noci a Vianociach, u dvoch najdôležitejších sviatkov, ako pre kresťanov, tak pre pohanov. Zatiaľ čo kresťania na Vianoce oslavujú narodenie Ježiša, naši predkovia oslavovali narodenie svetla, ktorého od tejto chvíle bude pribúdať každým dňom viac a viac, až do letného slnovratu. Pre nás to môže značiť i víťazstvo svetla nad tmou alebo dobra nad zlom, ako je tiež často bohyňa zimy Morana vnímaná. Ale je to iba naše rozdelovanie a hodnotenie toho, čo je dobré a toho, čo je zlé. Keby nebolo tmy, nevedeli by sme čo je svetlo a naopak. I v našom živote potrebujeme tieto „temné chvíle“ k osobnému rastu a nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé, je na niečo dobré. A nakoniec tomu tak skutočne je, keď sa po určitom čase ohliadneme, môžeme zistiť, že to najhoršie, čo nás stretlo, bolo v skutočnosti veľkým požehnaním. A obdobie zimy a tmy je potrebné ako pre prírodu, tak pre nás pre ľudí, aby sme si dostatočne odpočinuli, ponorili sa do seba a načerpali silu na nové obdobie (čo s vynálezom elektriny bohužiaľ už moc nedodržujeme).
Príroda odpočíva pod snežnou perinkou, ale pod zemou to v predjarí začína bujnieť a pripravovať sa na veľký rozkvet, zatiaľ len opatrne v podobe niekoľkých vykukujúcich bledulí a snežienok, ktoré prichádzajú ako poslovia jari, ako iskričky nádeje, že zima skončí. Postupne ale malé iskričky začnú planúť a stáva sa z nich veľký oheň.
Bohyňa jari
Tento velký proces a všetko, čo sa počas tohto obdobia deje, naši predkovia pripisovali bohyni jari, bohyni, ktorá vládne ohňu. Je to oheň, ktorý prebúdza celú prírodu k životu. Stromy sa začínajú zelenať, všetko začína znovu rásť a je čím ďalej väčšie teplo. Tento oheň, môžeme vnímať i ako náš vnútorný oheň, ktorý je nutný k prejaveniu kreativity. Najskôr nosíme nejaký nápad v hlave, je to iba myšlienka - iskrička, až sa pre danú vec nadchneme, doslova zapálime a nápady začíname i zhmotňovať. To celé je ale proces, ako pre rastliny, tak pre nás ľudí. Rastlina potrebuje pod zemou nazbierať dostatok síl, než vykukne von a my ľudia zase potrebujeme nazbierať dostatok odvahy a sily, než niečo vytvoríme.
Takto stvárnil Ostaru v roku 1884 Johannes Gehrts.
U nás túto bohyňu jari, plodnosti a ohňa nazývame Vesnou, ale v iných kultúrach má iné mená a označenia. Napríklad bohyňa plodnosti Artha, Ostara alebo Eostre (teda Easter, čo je anglický názov pre Veľkú Noc). Od rovnakej bohyne máme tiež označenie pre ženský pohlavný hormón estrogén. Veľkonočné sviatky sú pohyblivým sviatkom a nedeľa zmŕtvychvstaním pána, sa u nás slávi v prvú nedeľa po splne po jarnej rovnodennosti. A opäť tu môžeme vidieť naviaznosť kresťanstva na starší sviatok: zatiaľ čo kresťania slávia zmŕtvychvstanie, pohania slávili precitnutie zo zimného spánku. Pokiaľ by sme šli ešte hlbšie, zistili by sme, že obdobu Veľkej Noci slávili i v starovekom Egypte, kde sa v tomto období maľovali vejíčka na červeno. Červená farva označovala farbu maternice a vajce bolo zárodkom nového života, symbolom plodnosti a kreativity. Do dnešných dôb sa nám táto tradícia farbenia vajec zachovala a možno nie je náhoda, že veľkonočný pondelok sa nazýva Červeným.
Toto, ale nie je jediná spoločná symbolika. Zmienila som, že bohyňa jari bola vnímaná ako bohyňa ohňa a i teraz hrá v období Veľkej Noci oheň svoju veľkú rolu. Počas veľkonočnej bohoslužby sa zapaľuje oheň, ktorý symbolizuje víťazstvo Ježiša nad temnotou a smrťou, rovnako ako pohania oslavovali víťazstvo bohyne jari nad tmou. Pokiaľ by sme si chceli bohyňu jari, Vesnu, predstaviť ako ženu, bola by to dievčina, vo veku zhruba 20 rokov, s veľkým vnútorným ohňom, ktorá skúma a zbiera odvahu ísť do všetkého naplno. K popisu nám pekne môže poslúžiť i zviera, ktoré je s týmto obdobím už tak dlho spojené – zajac. Keď sa pozrieme na spôsob behu zajaca, nebeží rovno a tou najkratšou možnou cestou, ale rôzne kľučkuje. Tak i my v tomto období života (a nie je zlé, keď si to dovolíme i v iných fázach života) meníme smer a hľadáme to, čo nám vyhovuje najviac.
V ďalších dieloch našej rozpravy o bohyniach sa môžete tešiť na rozprávanie o bohyni leta, jesene a zimy. Tento článok vyšiel v časopise Nový Fénix číslo 5/16. Autorkou je Veronika Lančaričová, ktorá sa zaoberá nielen témou menštruácie, ale aj ženskými archetypmi, vedie kurzy, semináre, rituály pre ženy. Je autorkou knižky Ženství jako dar a knižky Oslava menarché jako cesta k příjemnější menstruaci.
Článok do slovenčiny preložila Zuzana Hrúzová.